Je november. Prší. Leto je preč. O pol jednej začal fúkať vietor, nie veľmi, ale bránilo to Eme ísť von, nadýchať sa vlhkého vzduchu a nechať sa uniesť jemnými lúčmi babieho slnka. Namiesto tejto myšlienky si pritiahla svoju zelenú stoličku so slnečnicami, ktorú jej vlastnoručne vyrobil jej nebohý starý otec, otvorila okno, posadila sa, svoje jemné ruky vystrčila von, zavrela oči a popri pádoch dažďových kvapiek rozmýšľala nad včerajším večerom. Nevedela, čo má robiť. Či sa jej má ozvať prvá, alebo má počkať. Doteraz sa neocitla v takej situácii. Nevedela, čo je správne.
Bála sa. Bála sa toho, že už to nikdy nebude také, aké to bolo. Bála sa, že už jej neodpustí. Vlastne ani nevedela, kto je na vine. Ako sa to celé zvrtlo? Mal to byť skvelý pyžamový večierok. Ale ona odišla. So slzami v očiach.
(Ivi, chcela by som vedieť, čo si o tom myslíš. Poprosím úprimne. Aj keď je to iba malý úryvok.. .Nechala som sa inšpirovať tebou)
L.
